Vážení moji čitatelia. Veľmi sa ospravedlňujem za mimoriadne dlhú prestávku v písaní, ale vojna je vojna. Ak máte kamarátov a kamarátky vo frontovej línii a rakety vám padajú 100 km od vašej drevenice, potrebujete chvíľu na reorganizovanie svojho života.

Môj pradedo, chmurnik Jozef z Čergova, bol svetobežník. Svetom v tomto prípade treba chápať Vlčie hory, to jest pohoria, ktoré boli kedysi na mapách označované ako Vlčie hory. Od Čergova na východ až po Hoverlu.

Už som písal, že moji predkovia prišli do hôr severovýchodného Slovenska počas valašskej kolonizácie pred niekoľko sto rokmi. Boli to časy, ktoré v našich horách pripomínali dobýjanie amerického kontinentu v rovnakom období. Horský chrbát Karpát, oddeľujúci Halič od horného Uhorska, sa označoval ako Mons Lupi – Vlčie hory, zem bez ľudí, kde behajú len vlci. Bol to vlastne ekvivalent známeho Hic sunt leones.

Kde bolo tam bolo...na východnom Slovensku bolo a stále je pohorie Čergov. Severne od mesta Prešov a južne od mesta Bardejov, sú v tisícmetrovej nadmorskej výške nádherné jedľobučiny plné vlkov, rysov, medveďov, s oblohou, na ktorej krúžia orly i krkavce, so zemou, v ktorej sa hrabú salamandry, gigantické dážďovky aj myšovky vrchovské, ktoré sa tu zabudli od doby ľadovej.

Ľudí nezaujímajú fakty, grafy, štatistiky alebo vedecké správy. Ľudí zaujíma dráma, škandál, násilie, politika, hokej a sex. A nečítajú úvodníky. Potrebujú príbeh. Toto ale ešte nebude príbeh. Toto sú fakty, ktoré sa na dramatický príbeh premenia...  

Horiace lesy, mŕtve gorily, veľryby na pláži, oceány plné plastov, dymiace komíny, skládky a miliardy ton odpadu, otrávené rieky, vyschnuté Aralské more...

Armagedon.

Na počátku Bůh stvořil nebe a zemi. Země pak byla pustá a prázdná, nad propastí byla tma a nad vodami se vznášel Boží Duch.

Bůh řekl: „Ať je světlo!“ – a bylo světlo. Bůh viděl, že je světlo dobré a oddělil světlo do tmy. Bůh nazval světlo „den“ a tmu nazval „noc“. Byl večer a bylo ráno, den první.

Nápis mi udrel do očí hneď. Bolo asi -15°C, sneh na čergovskom hrebeni bol dôsledne vymrznutý a metrové písmena sa nedali prehliadnuť ani pri snežnej slepote. Podľa štruktúry snehu sa dalo odhadnúť, že písmená nie sú staršie ako niekoľko dní. Mal som z toho celkom príjemný pocit, že to možno mňa....

Ak by to bolo na hlinenej tabuľke v Epose o Gilgamešovi, starej niekoľko tisíc rokov, nemohol by som si robiť žiadne nádeje, ale takto? Možno som sa tesne minul s modrookou blonďatou lesnou žienkou...alebo s kučeravou černovlasou divožienkou?

Som hráč. Rád sa hrám a mám rád vo všeobecnosti rizikové operácie s nejasným výsledkom. V živote som sa veľa naučil a množstvo problémov, projektov či akcii, má u mňa jasné, aj keď niekedy zložité riešenia, ktoré sa takmer vždy ukážu ako správne. Je to niekedy nuda, ktorú treba spestriť hrami, kde výsledok nezáleží len od mojich skúseností, ale aj od náhody, nálady iných ľudí a rôznych vecí, na ktoré nemám žiadny dosah.

Nemůže žít blaženě nikdo, kdo se dívá jen na sebe, kdo všechno obrací ve svůj prospěch – musíš žít pro druhého, chceš-li žít pro sebe.

Keď v roku 1882 položili v Barcelone na zem prvú tehlu baziliky Sagrada Família, bolo na tom mieste určite veľa murárov a jeden Antoni Gaudí. Murári videli na zemi tehly a stavali múry, Gaudí videl vyšperkovanú katedrálu, ktorá vyrastie z maurskej architektúry evolúciou akou vytvára Príroda divočinu.  Bez presného projektu, s nejasnými skicami, ale jasným cieľom. Postaviť KRÁSU.