Roky som dostával pred Vianocami otázku: „ Aký je podľa Vás z ekologického hľadiska lepší vianočný stromček, umelý alebo živý?" Novinári po mne chceli, aby som bol Šalamúnom, ktorý rozsúdi priaznivcov „živých" vianočných stromčekov, argumentujúcich predovšetkým tradíciou, ale i vôňou ihličia a presadzovateľov umelohmotných stromčekov, pre ktorých hlavnou argumentačnou zbraňou boli nižšie náklady či dokonca environmentálne dopady na naše životné prostredie. Odkedy som začal na túto otázku odpovedať, že najlepší stromček je žiaden stromček, novinári mi už nevolajú.

Stáročia sa vedie medzi učencami debata, ktoré vlastnosti má človek vrodené a ktoré získava výchovou. Sú ľudia, ktorí presvedčivo vedia rozprávať o tom, že človek sa rodí ako nepopísaná tabuľa a všetko čo vie a koná, je dané výchovou. Na druhej strane sú presvedčení obhajcovia veľkého božstva DNA, pre ktorých sú všetky vlastnosti človeka zakódované štyrmi písmenami v dlhom reťazci, ktorý dedíme od rodičov a už sa ho nikdy nezbavíme.

Čím dále kdo jde
tím méně poznáva     Tao Te Ťing

Bol začiatok apríla, štvrtok.

Zelený štvrtok. Neprimeraný názov. Streda bola zelená. Štvrtok bol BIELY.

Na hrebeni Vlčích hôr ležala čerstvá, niekoľko hodín stará, vrstva bieleho snehu. Na tejto bielej perine, hrubej desiatky centimetrov, bolo krásne mladé dievča.

Nahé.

Myšlienka, že les nie je skupina stromov stojacich náhodne vedľa seba v schéme, ktorú vysadil človek, ale je to jeden superorganizmus, ktorý vytvárajú státisíce druhov organizmov v počte miliárd jedincov, je pre koncept, o ktorom rozprávam, úplne zásadná.

Motto:

Lhal jsem a říkal, že tam mrtvý není. 
Tak pozdě v noci — nebude nikdo na ty housle hrát. 

Motto:

 ...a není pravda, že nám život lže
osud je mince, která dlouho padá
teprve na zemi se ukáže
padne-li orel nebo hlava...

Motto:

Ray 1995: Stále verím organickej evolúcii, ktorá stvorila krásu dažďového pralesa v priebehu miliárd rokov evolúcie. Chcem mať umelú evolúciu zavretú v kyberpriestore tak, aby naše spolužitie bolo bezpečné. Chcem ju využívať na zlepšenie nášho života, bez rizika, že nás nahradí. Ja budem žiť večne ako súčasť dažďového pralesa, v ktorom sa moja hmota recykluje, mémy sa uchovávajú v mojej vedeckej práci a moje gény v mojej dcére, ktorú sme s mojou ženou splodili.

Vážení moji čitatelia. Veľmi sa ospravedlňujem za mimoriadne dlhú prestávku v písaní, ale vojna je vojna. Ak máte kamarátov a kamarátky vo frontovej línii a rakety vám padajú 100 km od vašej drevenice, potrebujete chvíľu na reorganizovanie svojho života.

Môj pradedo, chmurnik Jozef z Čergova, bol svetobežník. Svetom v tomto prípade treba chápať Vlčie hory, to jest pohoria, ktoré boli kedysi na mapách označované ako Vlčie hory. Od Čergova na východ až po Hoverlu.

Už som písal, že moji predkovia prišli do hôr severovýchodného Slovenska počas valašskej kolonizácie pred niekoľko sto rokmi. Boli to časy, ktoré v našich horách pripomínali dobýjanie amerického kontinentu v rovnakom období. Horský chrbát Karpát, oddeľujúci Halič od horného Uhorska, sa označoval ako Mons Lupi – Vlčie hory, zem bez ľudí, kde behajú len vlci. Bol to vlastne ekvivalent známeho Hic sunt leones.