DIVOČINA

Čergovské hry. Jazdec a kôň

11/8/2022, 12:34:00 PM

Stáročia sa vedie medzi učencami debata, ktoré vlastnosti má človek vrodené a ktoré získava výchovou. Sú ľudia, ktorí presvedčivo vedia rozprávať o tom, že človek sa rodí ako nepopísaná tabuľa a všetko čo vie a koná, je dané výchovou. Na druhej strane sú presvedčení obhajcovia veľkého božstva DNA, pre ktorých sú všetky vlastnosti človeka zakódované štyrmi písmenami v dlhom reťazci, ktorý dedíme od rodičov a už sa ho nikdy nezbavíme.


 Sedíme na koni emócii a zdedených inštinktov a tvárime sa ako jazdec, ktorý ma všetko pod kontrolou. Debata je vlastne o tom, či cestu kade sa poberáme a rýchlosť akou ideme, určuje kôň alebo rozum – jazdec.

Mne to vychádza, tak ako to už v živote chodí, že „aj...aj“. Pol na pol.

Ľudia majú v sebe dispozície, ktoré sa nedajú prekonať. Ja určite nebudem špičkový hráč na harmoniku, ako si myslel môj otec, ktorý ma nútil chodiť do hudobnej školy. Zabudol mi ale odovzdať príslušné gény. Na druhej strane, v živote je veľa vecí, ktoré sa dajú naučiť, vstrebať, nasať, vpečatiť sa do nich.

Láska k divočine takou podľa mňa nie je. Verím v existenciu „Génu divočiny“, ktorý sa nedá nahradiť žiadnou ekovýchovou. Rozprávaním a čítaním sa ale dá odhaliť opona tajomnej krajiny, do ktorej je mnohým upreté nazrieť, a pochopiť, že ten GÉN vo vás je.

Na druhej strane, s mnohými vecami, o ktorých sa ľudia domnievajú, že sú na veky vekov dané, sa dá celkom efektívne pracovať. Patrí tam určite vo veľkej miere časť emócii aj časť inštinktívneho jednania. Ale je to ťažké a vyžaduje si to roky práce. Práce s hlavou a to je druh práce určite najťažší.

Mne odhalili oponu neznámeho sveta divočiny aj emocionálneho vesmíru, kedysi v mojej mladosti, dve knihy.

Dobrodružnou stezkou od F.A.Elstnera a celá séria kníh od Jaroslava Foglara, začínajúc Chlapcami od Bobrej rieky a končiac jeho systémom Trinástich bobríkov.

Chvíle čítania týchto pokladov boli ČAROVNÉ ROKY. Väčšina detí túži po tom, aby už boli dospelí a nemuseli chodiť do školy a robiť všelijaké zverstvá, ktoré si ako deti nemôžu dovoliť. Starší by chceli byť mladí a mladší a mladší. Štyridsiatnici by chceli mať dvadsať a sedemdesiatnici aspoň päťdesiat.

 ČAROVNÉ ROKY sú pre mňa roky, keď som nasal, asi som mal šťastie, to, čo považujem počas celého svojho života za kľúčové.

Dobrodružnou stezkou nie je len ...kniha, pro chlapce a děvčata, kteří chtějí naplnit své mladé a odvážné sny....“. Je to kniha aj o tom ako pracovať v živote sám so sebou.

Zákon třetí.
Nepropadej.

Řekněme si to bez obalu: každý člověk může propadnout v poušti i pod pevnou střechou.
Sklon k zoufalství a beznaději mají někdy lidé velmi hlubocí, protože dávají do všeho příliš mnoho myšlenek a sil. Najednou jsou v koncích: ztrácejí zájem o pravidelný život, o pořádek, o čistotu.

Zkušení kapitáni říkali mladým plavčíkům: „Když je ti nejhůř, podívej se k nebi, jak se to tam střídá. Dnes bouře, zítra slunce, ze všeho se najde nějaké východisko! Musíš něco provést abys trochu zlepšil svoje postavení. Zkus to…“

Umyj se. Učeš. Vyměň špinavou košili. Odstraň ze svého okolí nepořádek. Srovnej si výzbroj na okraji pralesa jako ve městě. Ukliď si v dílně, srovnej psací stůl, rozpočítej si nejbližší povinnosti.

Nepropadej a nechtěj umřít – na to je vždy dost času!  

To nepotrebuje komentár. To je presný návod ako si nastaviť v civilnom živote emocionálny tag a prežiť aj mimoriadne náročné stresové situácie.

Zápisník třinácti bobříku je trochu iná káva.

Doplnok ku knihe Hoši od Bobří řeky je nedostižný pravzor rôznych moderných motivačných zápisníkov. Bobrík mrštnosti, mierenia, záchrany, plávania , dobrých činov, odvahy, kvetín, veľkého mlčania, osamelosti, zručnosti, sily, hladu, ušľachtilosti, je presne to, čo mali absolvovať vo svojej mladosti všetci súčasní poslanci a členovia vlády.  

Doba je iná. Ja viem. Je doba Facebooku, Playstations, Instagramov, tabletov  i IPhonov.

Ale stále sme hlavne muži, ženy a deti od táborových ohňov, kde sme sedeli vyše dvoch miliónov rokov. Máme ten plameň v sebe. Technika nám dodala raketové motory. Ale stále sme kočiši na rebriňáku, na ktorom sú tie raketové motory nešťastne namontované.

Stali sme sa jazdcami, ktorí absolútne neovládajú svoje kone.

Zabudli sme na emócie, na symboly, na inštinkty. A tak tie ovládajú nás.

Hráme sa na ekovýchovu, lesné vzdelávanie, ale chýba tomu duša a „prawdziwoscz“, ako sme hovorili s mojim poľským priateľom, Januszom Korbelom.

Vráťme ČAROVNÝM ROKOM Dobrodružnou stezku a Bobří řeku.

Comments

Become subscriber to post a comment

Prečo "DIVOČINA"Drahí čitatelia