Divočina je niečo pod čím si ľudia predstavujú divné veci. O tom budem písať. O divočine a ako jej nerozumieme. Radikálne o zelených, ale aj o technokratických klamstvách.
Je to teraz móda. Shinrin-yoku, „kúpanie v lese“, vymyslel v roku 1982 Tomohide Akiyma, zamestnanec lesného úradu, v rámci riešenia úlohy propagácie lesov medzi širokou verejnosťou.
Ako absolvent FEL ČVUT v Prahe, kde som študoval prácu
s informáciami, mám celý život problém pri používaní slova informácia.
Ak hovoríme o organizmoch žijúcich na Zemi a ich inteligencii,
máme na mysli vždy takú myšlienkovú pyramídu, kde na vrchole je ČLOVEK, pod ním
cicavce, ktoré sa na nás podobajú, potom sú rôzne iné zvieratá, na dne sú rastliny
a pod nimi v bahne inteligencie baktérie a prvoky.
Biosféru tvorí obrovské množstvo žijúcich druhov a jedincov
rôznych organizmov. Boli tu dávno pred príchodom človeka, vytvárali komunity,
spoločenstvá a získavali kolektívnu pamäť, ktorá im umožňovala prežívať rôzne
nástrahy života. Za miliardy rokov vznikla na Zemi obrovská pavučina života,
kde organizmy navzájom komunikujú, spolupracujú, bojujú medzi sebou a vytvárajú
tak jeden superorganizmus – biosféru.
V Nemecku sa súdia obce o vietor.
Pri súčasnom rozmachu výstavby veterných elektrární sú pri západnom prúdení
vetra znevýhodnené obce, ktoré sídlia viac na východe Nemecka. Veterné vrtule
sa totiž značné navzájom ovplyvňujú až na stovky metrov ďaleko. Ak si dedina
postaví veternú elektráreň v tesnej blízkosti inej obce, východnejšej obci
sa to nepáči. A tak sa množia žaloby na znižovanie výkonu vlastných
veterných elektrární či na vibrácie spôsobené vrtuľami od susedov. Nemecké súdy
riešia otázku komu patrí vietor.